Norbert Ohler-Umírání a smrt ve středověku, Cestování ve středověku

Som šťastný, že patrím ku generácii, ktorá nemá problém rozumieť, rozprávať, ale najmä čítať v českom jazyku. Určite ma chápu tí, čo majú záujem o dobu- tak nepresne nazývanú- dobou temna. O stredovek. V českých vydavateľstvách je bum odbornej literatúry s tématikou stredoveku. Publikácie od Carla Ginzburga, autora fantastickej knihy Sýr a červi, Georgesa Dubyho s jeho Vekom katedrál, Jacquesa Le Goffa snáď najznámejšieho spomedzi medievalistov a autora Encyklopédie stredoveku. Taktiež sa máte možnosť dostať k prekladom tzv. pramennej literatúry-Izidor Sevilský,Abellard,Svätá Katarína Sienská, Svätý Ján z Kríža, Svätý Bonaventúra a mnoho ďalších autorov stredoveku určujúcich myslenie a konanie stredovekého človeka odhaľujú svoje tajomstvá aj českých literárnych prekladoch.

Na Slovensku , aby sme si nekrivdili, tiež vyšlo zopár zaujímavých titulov- napríklad spisy Svätého Bazila Veľkého,Svätého Bonaventúry, či rabína Šlomo ben Gabirola.

V českom preklade vyšli za sebou dve knihy od profesora histórie na freiburgskej univerzite a odborníka na sociálne a kultúrne otázky stredoveku- Norberta Ohlera.Umíraní a smrt ve středověku a Cestování ve středověku. Vydavateľstvo HaH, ktoré tieto knihy vydalo a chystajú ešte vydať Válka a mír ve středověku od tohto autora, predbehlo pre ddvoma rokmi vydavateľstvo Vyšehrad a ponúklo preklad práce o náboženských púťach od doteraz nepreloženého autora v našich zemiach.

Obe knihy z vydavateľstva HaH sa čítajú veľmi príjemne. Autor predkladá fakty veľmi jednoduchým jazykom, ale nebagatelizuje. Tak ako u spomínaných autorov, prekvapuje a poteší značná znalosť pramennej literatúry z daného obdobia. Obidve knihy sa nádherne dopĺňajú- smrť ako cesta a cestovanie, ktoré často končí smrťou, alebo prípravou na smrť.

Tak ako predstavitelia francúzskej mediavelistika, tak aj Ohler svojimi knihami prispieva k odmýtizovaniu pojmu- stredovek. Mnohým veciam, pre dnešného človeka nepochopiteľným, dodávajú predkladané fakty nezvratnú logiku.

Kniha Cestování ve středověku začína opisom priestoru a podnebia. Cez popisy rôznych spôsobov dopravy- pešie púte, cestovanie po mori, cestovanie na rôznych druhoch zvierat sa dostáva k jednej z najzaujímavejších častí knihy a to k dorozumievaniu sa pútnikov v stredoveku a k pohostinnosti vtedajších ľudí. Stredovek je však tak široký pojem, že aj Ohler musí vrstviť svoje rozprávanie na zvyky v rannom a vrcholnom stredoveku. Od povinnosti poskytnúť nocľah a stravu pútnikovi ako keby to bol sám Kristus sa dostávame do dôb, keď pútnikov bolo toľko, že nestačili ani kláštory a hostince.

Od týchto všeobecných faktov, ktoré vždy konfrontuje s ukážkami z pramennej literatúry(právnickej, umeleckej) sa dostáva ku konkrétnym veľkolepým cestám po svete. Cesty Bonifáca, krížové výpravy, cesty Marca Pola,Ibna Battúta,no a samozrejme Kolumbove cesty.

Veľmi sviežo na čitateľa vplýva to ako autor predkladá cestu svojho hľadania. Doslova pred očami sa vám otvárajú stránky starých kníh. A vy ste svedkom udalostí z bežných stredovekých domácností, kláštorov,hradov, ciest. Ohler nerobí zbytočné závery. Popisuje stav svojho myslenia nad dobou, ktorá ho fascinuje. Nič nezosmiešňuje, skôr sa snaží pochopiť, nakriaknuť myslenie čitateľa natoľko, aby siahol po ďalšej knihe.

Možno niektorým bude chýbať knihám akýsi popis procesu vývoja zvykov a správania sa ľudí ako to robí Duby, alebo jednoznačnejšie stanoviská ako napríklad u Le Goffa, no prijatie knihy vždy záleží len na očakávaniach a stave čitateľa.

Ak si fakty z knihy o cestovaní spojíte s informáciami publikácie Umíraní a smrt dostanete krásnu mozaiku. Tak ako sa menili pohľady na pútnikov a na starostlivosť o nich, tak ako sa museli zmeniť výklady Kristových slov, tak sa menila aj starostlivosť o mŕtvych a zvyky súvisiace so smrťou. Kniha je koncipovaná podobne ako Cestování. Najprv nám Ohler ponúkne štúdiu o obyvateľstve a jeho dejinách v danom období. Tá pomaly prechádza k obrazom človeka stojaceho tvárou tvár smrti prakticky každý deň. Popisuje dobu, keď smrť bola súčasťou života. Dobu, keď sa na smrť myslelo od malička. Dobu, v ktorej mŕtvy bol so svojimi blízkymi až do poslednej chvíle. Nezbavovali sa ho ako niečoho nepotrebného, prebytočného, kaziaceho nám radosť zo života. Bola to doba , keď slovo povinnosť hralo veľkú úlohu.

Ani tu sa Ohler nevyhol skonkrétneniu zvykov rôznych spoločenských vrstiev. Podrobne rozpráva o jednotlivých úkonoch pri mŕtvom a samozrejmä, tak ako pri cestovaní, aj tu sa vždy opiera o pramennú literatúru. Pričom nenadinterpretuje, ale vždy je jasné čo je umelecká a čo odborná literatúra, z ktorej čerpá a čo je názor autora.

Tak ako rozpráva o rôznych druhoch ciest a cestovania, tak rozpráva koplexne o rôznych formách smrti. Od prirodzenej, cez náhlu až po násilnú. Jeho rozprávanie je opäť veľmi pútavé a nenásilné. Nepresviedča ale svedčí o istej dobe svojimi očami. Jedna z najpôsobiveších častí knihy je výklad skladby Dies Irae. Pri tejto skladbe ako v celej tejto knihe viac ako pri cestovaní siaha k porovnaniam a úletom do súčastnosti.skladbu z 13. Storočia ponúka ako prameň, na základe ktorého a v spojitosti s inými prameňmi, dokáže podať plasticky obraz myslenia na smrť, konanie v čase smrti a po smrti.Ponúka paradox doby- viera v hrôzy posmrtného života hriešnika a vedomie hriechov každého človeka a zároveň vieru v to, že smrť je len začiatok nekonečného príbehu.

Veľmi plasticky v oboch knihách Ohler narába s cirkevnými a svetskými dokumentami. Aj keď sa to niekedy nedá trakto surovo oddeliť. Vplyv cirkvi na cestovanie, jeho rozvoj prameniaci z jej postoja k svätým miestam a mužom a vplyv cirkvi na rôzne vonkajšie prejavy pri mŕtvom tele sú plasticky vkomponované medzi denníkove záznamy, právnické dokumenty miest, záznamy kronikárov a opĺňané umeleckou literatúrou. Ak vás téma stredoveku láka, verte- je si z čoho vybrať. A možno niekde narízate na meno Norbert Ohler.