Slovenské hrady, Beckov

Beckovský hrad stojí na 30 metrov vysokej, smerom k Váhu takmer kolmej vápencovej skale. Začiatky hradu siahajú až do čias Veľkomoravskej ríše. Odkryté základy paláca možno reálne položiť už do začiatku 10. storočia n.l. V Anonymovej kronike Beckov figuroval pod názvom Blundus.

Celkový pohled na hrad

Beckov bol pôvodne kráľovský hradom, ako je to uvedené prvý raz v listine Bela IV. z roku 1255, keď vyslaní komisári mali preskúmať príslušenstva patriace j hradu. Beckov zostal až do roku 1379 v kráľovských rukách, okrem približne dvadsaťročného obdobia, keď sa hradu a k nemu patriaceho panstva zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad opäť spravovali panovníkom poverení kráľovskí kasteláni. Prvú donáciu na Beckovský hrad dostal Mikuláš Bánffy z Dolnej Lindvy. Ľudovít Veľký ho takto v roku 1379 odmenil za zásluhy v bojoch na Balkáne a v Taliansku. O desať rokov neskoršie panovník Žigmund Beckovský hrad aj s panstvom daroval veľmožovi poľského pôvodu Ctiborovi.

Ctibor z popredného poľského rodu Ostoja, narodený v roku 1374, dal sa do služieb uhorského panovníka Ľudovíta Veľkého, ktorého v roku 1370 korunovali aj za poľského kráľa. Keď 11. septembra 1382 Ľudovít Veľký zomrel, Ctibor sa stal hlavnou oporou jeho vdovy, kráľovnej Alžbety. Uhorský snem 17. septembra 1382 vyvolil za kráľovnú staršiu dcéru Ľudovíta Máriu. Jej snúbencom bol Žigmund, neskorší uhorský panovník.

Ctibor sa so svojimi bratmi Mikulášom a Andrejom dal do služieb Žigmunda Luxemburského, ktorého uhorské stavy 31. marca 1387 zvolili za Máriinho spolukráľa. Žigmund Ctibora zahrnul svojou priazňou. Ctibor bol jeho hlavným poradcom a mal väčšiu právomoc ako palatín a krajinský sudca dohromady. V roku 1388 sa stal bratislavským županom, dostal donáciu na kráľovský hrad Beckov, ktorému vtedy prináležalo aj mesto Beckov, mestečko Nové Mesto nad Váhom a niekoľko dedín. V tom istom roku sa Ctibor spomína aj ako bystrický a trenčianský župan. O rok neskôr dostáva spolu s bratmi hrad a panstvo Uhrovec, v roku 1392 Čachtice, o dva roky nato mu pribudli hrad a panstvo Dobrý Kameň v Nitrianskej stolici, stáva sa vlastníkom i so svojimi bratmi hradov Ostrý Kameň, Branč a Korlátka. V rokoch 1395 – 1401 zastával hodnosť sedmohradského vojvodu a získal pre uhorskú kráľovskú korunu Valašsko. Ctibor, titulovaný v roku 1400 ako pán Váhu, bol pánom na hradoch a panstvách s viac než 300 obcami a osadami.

Ctibor z Beckovského hradu urobil honosné sídlo, hodné mena najmocnejšieho uhorského oligarchu vtedajších čias. Hrad za jeho éry prežíval vrcholnú dobu rozkvetu. Ctibor pozval z benátskej oblasti viacerých staviteľov, kamenárov a maliarov, ktorí potom uskutočnili prestavbu hradného komplexu v renesančnom štýle s ponechaním viacerých pôvodných prvkov gotiky. Týmto spôsobom práve Beckovský hrad patril medzi prvé objekty v krajine, ktoré dokumentujú začiatky renesančnej architektúry u nás. Rytierská sieň v impozantnom paláci horného hradu postavenom za Ctibora mala bohatú freskovitú výzdobu s témou poľovačky. Gotickú hradnú kaplnku talianski majstri vyzdobili freskami, ktoré znázorňovali svätých.

Ctibor mal dve deti, syna Ctibora a dcéru Jachmu. Zomrel ako 67 ročný v čase medzi májom a októbrom v roku 1414. Pochovali ho v Kazimierzi, v predmestí Krakova, v kaplnke chrámu sv. Kataríny. Jeho majetky zdedil zväčša jeho syn. Ctibor mladší v roku 1420 získal Oravský hrad aj so županskou hodnosťou. V rokoch 1422-1423 bol aj nitrianskym hlavným županom a v roku 1428 sa stal kapitánom uhorského vojska na Považí a stal sa aj županom v Marmarošskej stolici.

Ctibor mladší, zosobášený s Katarínou Séčéniovou, mal jedinú dcéru Katarínu Margitu, ktorá sa vydala za Pavla Bánffyho z Dolnej Lindvy. Týmto spôsobom sa Beckovský hrad už druhý raz dostal do držby Bánffyovcov. Po Pavlovi Bánffym hrad a panstvo vlastnil Ján, Žigmund, Vavrinec, Anton, František a Ladislav. Posledný mužský potomok Bánffyovcov Ján, ženatý s Margitou Forgáčovou, padol ako bezdetný pomerne mladý v boji proti Turkom v roku 1595. Ním vymrela beckovská vetva tohto rodu. To bolo hlavnou príčinou vzniku beckovského koposesorátu, pričom na vlastníctve hradu sa zúčastňovali rodiny Esterházyovcov, Kanižajovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov, Pongrácovcov, Suňogovcov a Rátkayovcov. Niektoré z nich svoj podiel predali, prípadne aj predali, a tak sa účastníkmi stali aj iné rodiny, konkrétne Medňanskovci, Révayovci a ďaľšie. Jednotliví komposesori, ktorým sa Beckovský hrad zdal na bývanie nepohodlným a málo prepychovým, ale najmä preto, aby nemuseli financovať jeho údržbu a opravy, postupne ho opúšťali a dali si v meste postaviť honosné kúrie a kaštiele.

Z opisu miestností pri delení nádašdyovskej časti medzi Jurajom Drugetom a jeho manželkou Katarínou Nádašdyovou na jednej strane a Pavlom Nádašdym na strane druhej možno usúdiť, že nádašdyovská časť hradu v marci 1617 skladala z týchto priestorov: Pri vchode do horného hradu, oproti studni sprava sa nachádzala klenbovitá miesnosť na uskladňovanie rozličného zariadenia a nábytku. Na druhom poschodí im prináležal pitvor, práčovňa s klenbovitým stropom, izba s pitvorom a priestranná letná izba, na treťom poschodí im patrili všetky miestností aj kaplnka so sakristiou a ešte jedna malá miestnosť. Nádašdyovská časť mala dovedná asi 25 miestností. Po smrti Pavla Nádašdyho v roku 1633 sa väčšia časť ich priestorov dostala do rúk Suňogovcov. Dokument z roku 1658 uvádzal 21 miestností, z ktorých dôležitejšie boli: Dve pánske izby, izba panej, dve ženské izby, rytierska sála, hosťovská izba, páterová izba, doktorová miestnosť, klenotnica a kaplnka. V ostatných miestnostiach sa zdržiaval strážny personál. Zo suňogovských miestností 14 sa nachádzalo v hornom zámku. Boli to: veľká sála, dve pánske izby, kaplnka, páterová izba, doktorová izba, dve miestnosti pre drábov, komora, pitvor nad bránou, klenotnica, miestnosť nad skrytým schodiskom a dve ďaľšie miestnosti. Boli tu aj dva tzv. budoáry /hygienické zariadenia/.

Z vnútorného vybavenia sa na hrade nachádzalo: v jednej z pánských izieb s drevenými okovanými dvermi boli tri stoly, jeden písací stôl, dve skrine, knižnica, deväť kožou potiahnutých stoličiek a vešiaky na zavesenie pušiek. V rohu stála veľká habánska pec z bielych kachlíc. V rytierskej sále so šiestimi oknami boli dva veľké a štyri menšie stoly, stojany na poháre a 13 kožou potiahnutých stoličiek. Miestnosť vyhrievala zelená habánska pec. Inventár ženských izieb obsahoval stoly, habánske pece zelenej farby, kreslá, skrine, lavice, postele a stoličky. Rámy na štyroch oknách boli železné. Podobné zariadenie mali aj ostatné miestnosti. V tom čase sa na hrade nachádzalo už iba najnevyhnutnejšie vnútorné vybavenie, väčšina cenného inventára, vrátane gobelínov a obrazov, bola majiteľmi odnesená do kúrií a kaštieľov.

V súvislosti s vešeléniovským sprisahním boli v roku 1672 zabavené nielen nehnuteľné majetky, ale aj hnuteľný inventár, nábytok, šatstvo, rozličné drahocennosti a knihy. V priebehu 17. storočia Beckovský hrad z poverenia komposesorov spravovali dvaja hodnostári vyvolení spomedzi spoluvlastníkov, a to direktor a inšpektor. V roku 1665 sa novým direktorom a inšpektorom stali Žigmund Esterházy a František Pongrác. Dôležitou povinnosťou volených hodnostárov koposesorátu bola starostlivosť o údržbu a ochranu hradu ako centra majetkov. Mali ho udržiavať v dobrom stave, pričom podľa dávnejšieho zvyku na hrade muselo byť stále 12 drábov, štyria strážnici a bubeník, ktorí sa z hradu nesmeli pohnúť. Direktor a inšpektor dbali súčasne nielen o bezpečnosť hradu, ale aj mestečka, pričom kontrolovali stav opevnení a na trovy mesta a komposesorov robili potrebné opatrenia na ich obranu.

Napriek ustanoveniam štatútu a starostlivosti koposesorátnych hodnostárov hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Spôsoboval to najmä nezáujem jeho vlastníkov o financovanie údržby. Preto sa vykonávala len minimálna a najnevyhnunejšia údržba. Údaje sú známe len z rokov 1658 a 1691, keď sa na hrade opravila strecha kaplnky a k nej vedúce schodište. Stav hradu zhoršovala aj prítomnosť cisárskej vojenskej posádky, ktorá sa tu zdržiavala v čase protihabsburských povstaní.. Pre hrad sa stal osudným veľký požiar, ktorý vznikol v mestečku v roku 1709. Silný vietor zaniesol iskry aj na hrad a podpálil drevené konštrukcie. Odvetdy opustený hrad čoraz väčšmi pustol a postupne sa premenil na ruinu. V posledných rokoch sa podarilo čiastočne zakonzervovať múry a niektoré miestnosti zastrešiť a tak sprístupniť hrad aj pre návštevníkon a zachovať aspoň niečo z bohatej minulosti pre budúce pokolenia.