Hlavní menu
Vyhledávání

Vyhledat text

Informace
FEUDUM.EU
1998-2007
2009-2011
(obnoveno)
internetový občasník
věnovaný historii
nejen středověké
ISSN 1801-5611 redakce (zavinac) feudum eu
TOPlist
larp-fashion.de
Architektura

Slovenské hrady, Trenčianský hrad



Trenčianský hrad sa rozprestiera na vápencovom brale. Hradná skala, vyčnievajúca vysoko nad údolím Váhu, mala od najstarších čias významné strategické postavenie. Takmer zo všetkých svetových strán, okrem juhu a juhovýchodu, bola chránená strmými svahmi. Vhodný prístup bol jedine od nezalestnenej Breziny, preto bola táto lokalita zo strategického hľadiska veľmi výhodná na osídlenie.

Celkový pohled na jádro hradu
Celkový pohled na jádro hradu

Zatiaľ najstaršie zistené osídlenie možno zaradiť do začiatku 2. tisícrošia pred Kristom, do doby bronzovej, keď tu sídlil ľud maďarovskej kultúry. Je to kultúra mladšieho úseku staršej doby bronzovej a začiatku strednej doby bronzovej.

V čase markomanských vojen /za panovania dvoch cisárov – Marka Aurélia a jeho syna Commoda/ Rimania, posmelení víťazstvom nad barbarmi, prezimovali na prelome rokov 179 – 180 po Kristovi vo vojenskom tábore hlboko na území nepriateľa v osade Laugarício, ktorá sa na mape alexandrijského učenca Klaudia Ptolemaia uvádza pod menom Leukaristos. Svoje víťazstvo nad barbarmi – germánskými Kvádmi zvečnili nápisom na hradnej skale, ktorý bol vytesaný do vopred upravenej obdĺžnikovej plochy.

Text rímskeho nápisu na trenčianskej hradnej skale je rekonštruovaný v tejto podobe:

VICTORIAE
AVGVSTORV(m)
EXERCITVS QVI LAV
GARICIONE SEDIT MIL(ites)
....L(egionis) II DCCCLV
(Marcus Valerius) MAXIMIANVS LEG(atus)
LEG(ions) II AD(iutricis) CVR(avit) F(aciendum)

V preklade to znamená: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu, v počte 855 vojakov II. légie, dal zhotoviť M. V. Maximianus, legát II. pomocnej légie.

Kamenný hrad sa prvý raz spomína v 11.storočí, kedy bola postavená murovaná veža a hrad sa stal komitátnym hradom uhorského kráľovstva.

Niekedy v tej dobe bola na skalnatom povrchu postavená aj svätyňa už kresťanského typu – rotunda.

Pôdorys stavby je kruhový, odtiaľ pochádza názov rotunda. Patrí k typu predrománskych a románskych kostolov vyskytujúcich sa na našom území najčastejšie v oblastiach, ktoré boli súčasťou Veľkomoravskej ríše.

Niekedy v priebehu 14. storočia bol postavený palác, napojený na rotundu a vstup na emporu bol pravdepodobne priamo z paláca. Rotunda zanikla až začiatkom 15. storočia, bola rozobraná a použitá ako stavebný materiál pri výstavbe nového paláca a pravdepodobne aj novej kaplnky. Na najvýššom mieste hradu stojí dodnes najstaršia svetská stavba hradu – veža. Z vonkajšej strany bola obmurovaná a nadstavená, z vnútornej strany zväčša prekrytá murivom mladších klenieb. Do poschodia tejto pôvodne kamennej veže so štyrmi miestnosťami nad sebou sa vstupovalo z chránenej severnej strany po drevených schodoch. Prvé podlažie bolo asi skladom, o druhom – vstupnom podlaží niet bližších dokladov, tretie podlažie slúžilo ako obytný priestor a zároveň chránilo štvrté podlažie, kde bol aj výstup na drevenú pavlač, lemujúcu vežu zo všetkých strán.

Kráľ Belo IV. po pustošivých nájazdoch Tatárov, ktorým sa hrad ubránil, organizoval novú obranu a veľkú nádej vkladal do prestavby hradov. V tomto období veľkej stavebnaj činnosti na hradoch spevnili a nadstavili hlavnú vežu Trenčianského hradu. V nastavbe vybudovali nepriechodnú obytnú miestnosť s tromi združenými oknami a krbom, nad ňou podobnú, ale jednoduchšiu, a najvyššie drevené poschodie rozšírili na konzolách uložených vejárovite do muriva. Celé toto dielo vzniklo niekedy pred rokom 1270.

Najväčší rozkvet prežíval hrad za Matúša Čáka, veľmoža zo starého rodu kmeňových náčelníkov z Čakváru v Zadunajsku, ktorý ho zdedil po svojom otcovi Petrovi Čákovi, trenčianskom županovi. Matúš Trenčiansky povýšil Trenčín na svoj sídelný hrad, zriadil si v ňom kniežací dvor a odtiaľ ovládal pomocou svojej družiny takmer po dve desaťročia veľkú časť územia dnešného Slovenska a severného Maďarska. Ním ovládané územie sa nazývalo Matúšovou zemou (terra Mathaei) a už vtedy mu prisúdili titul pána Váhu a Tatier.

Za posledného uhorského panovníka z rodu Arpádovcov sa stal bratislavským županom a po vymretí tohto rodu zasiahol do sporov o obsadenie kráľovského trónu. Dosiahol, že sa načas stal uhorským vládcom syn českého kráľa Václava II. Václav III., vystupujúci po korunovácií pod menom Ladislav V. Čákovu pomoc pri obsadení trónu ocenil Ladislav V. roku 1302 tak,že mu dal Trenčiansku a Nitriansku stolicu. Vzápetí však Matúš Čák prešiel na stranu Ladislavovho protikandidáta Karola Róberta z Anjou. Za to si vyslúžil titul palatína i taverníka uhorského kráľovstva. Nakoniec aj tohto kráľa opustil a prešiel na stranu ďaľšieho odporcu ústrednej kráľovskej moci – mocného oligarchu Omodeja z rodu Abovcov na východnom Slovensku. Podporoval ho i roku 1312 pred bitkou pri Rozhanovciach neďaleko Košíc, kam tiahol so svojím 12 000-vým vojskom, ale bitky sa už nezúčastnil. Omodejové vojska boli porazené.

Na jar roku 1315 podnikol ozbrojenú výpravu na Moravu proti českému kráľovi Jánovi Luxemburskému, pričom zaujal so svojím vojskom hrad Brumov – Uherský Brod – Veselí na Morave – Holič. Matúšovo žoldnierské vojsko pozostávalo z 15 000 pešiakov a jazdcov, z toho bolo 1500 kopíjnikov a rytierov. Matúš Čák postupoval voči poddaným českého panovníka kruto, použil taktiku spálenej zeme.

Keď sa na sklonku roku 1296 stal Matúš Čák držiteľom Trenčína, hrad ležal na severnom okraji jeho veľkých majetkov. Ich hranica sa za desať rokov rozšírila tak, že sa Trenčín ocitol v ich strede.

Až do svojej smrti, 18. marca 1321, zostal Matúš Čák nezávislým feudálom, pretože kráľovské vojská začali útočiť na Trenčiansky hrad až od 13. júla uvedeného roku. Začas vzdoroval ich útokom Matúšov bratanec, Štefan Bohemus, moravský šľachtic z českej vetvy Šternbergovcov a neskorší hajtman Moravského margrófstva.

Na základe následných stavebných zmien možno dedukovať, že počas útokov na horný hrad bol postihnutý parkan na severnej strane a vstup do nádvoria pri veži, pričom bola zničená aj brána v parkane, ale hrad sa týmto útokom ubránil.

V 14. storočí sa stal Trenčiansky hrad miestom, kde sa riešili niektoré medzinárodné záležitosti. Dňa 24. augusta 1335 prišiel do Trenčína na stretnutie český vládca Ján Luxemburský v sprievode syna Karola, poľský kráľ Kazimír a uhorský panovník Karol Róbert, sprevádzaný synom Ľudovítom. Na stretnutí sa zriekol Ján Luxemburský titulu poľského kráľa . Roku 1362 poskytol hrad prístrešie rokovaniu medzi cisárom Karolom IV. a Ľudovítom Veľkým. Medzi zaiteresovanými stranami sa chýlilo k vojne, avšak roku 1364 uzavreli medzi sebou Ľudovít Veľký a Karol IV. mierovú dohodu.

Keď kráľ Ľudovít Veľký nadobudol Trenčín, na hornom hrade postavili malý palác.Poškodený parkan na severnej strane už neobnovovali, neopravovali ani starý vstup do parkanu. Vybudoval sa nový vstup z juhu, jeho trasu olemovali malým parkanom, ktorý sa zachoval dodnes, iba jeho východnú časť prekryl neskôr Barborin palác a nižšie veľká cisterna.

V 15. stroročí po smrti prvej manželky Žigmunda Luxemburského Márií, dcery Ľudovíta Veľkého, ktorá zomrela veľmi mladá, sa osudy Trenčianskeho hradu spájajú s osudmi kráľovnej Barbory Celjskej, druhej Žigmundovej manželky. Ten dal pre ňu postaviť palác, ktorý nesie jej meno – Barborin palác.

Počas husitských vojnových udalostí bol hrad dôležitým obranným bodom na Považí, preto prvoradou úlohou bolo vybudovanie opevnení. Celé oblúkové opevnenie pred vstupom do parkanu prebudovali, aby bezpečne chránilo aj prístup z dolného nádvoria. V smere na Brezinu postavili pevnú hranolovú vežu prispôsobenú už rozmáhajúcej sa delovej obrane. Prestavba horného hradu bola oveľa náročnejšia. Pristavila sa časť paláca, dolu bola kuchyňa a asi hospodárske miestnosti, na poschodí boli obytné priestory.

Za účasť na spiknutí voči svojmu zaťovi Albertovi Habsburskému odovzdali Barborine majetky na Považí roku 1439 jej dcére, kráľovnej Alžbete., ktorá ich ešte v tom istom roku dala do zálohu za 15 000 zlatých svojmu príbuznému, sloviskému bánovi Ulrichovi Celjskému, za jeho zásluhy o ochranu jej syna Ladislava Pohrobka. Viac ako jedno desaťročie ho používal počas vojny medzi Habsburgovcami a poľskými Jagelovcami jej vojvodca Jan Jiskra z Brandýsa. Roku 1441 patril Trenčín s ďaľšími považskými hradmi Vladislavovi Jagelovskému, roku 1454 gubernátorovi Jánovi Huňadymu a potom jeho synovi Matejovi Korvínovi.

Matej Korvín pripisoval hradu Trenčín osobitý význam. Roku 1461 tu nielen očákaval svoju snúbenicu Katarínu, dcéru Juraja z Poděbrad, ale odtiaľ neskôr podnikal proti svojmu kráľovskému svokrovi výpady.

Za preukázané služby uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi získal Štefan Zápoľský roku 1475 hrad a panstvo Trenčín.

Prestavba hradu v čase, keď bol majetkom bohatej rodiny Zápoľských, bola poslednou slohotvornou zmenou.

Postavili nový palác do parkanu na západnej strane, hneď vedľa vstupu. V novom paláci boli iba obytné miestnosti rozložené do dvoch poschodí.

V súvislosti s palácom postavili aj poschodovú besiedku /Letná veža/, ktorá bola v podlaží jednopriestorová.

Poslednými zmenami v hornom hrade za Zápoľskovcov boli nové vysoké tehlové klenby vo veľkej sieni Barborinho paláca a v kaplnke.

Z hľadiska obranného staviteľstva sa z tohto obdobia na hrade zachovali dve veľké stavby. Prvou je rozsiahla dvojposchodová kasáreň, pristavená k opevneniu pri vstupe do dolného nádvoria tak, aby svojími hlavňami bránila prístupovú cestu. Druhou je komplex južného fortifikačného systému, ktorý vytvoril obranu s tromi hradbami, dvoma priekopami a širokým parkanom. Pred staršou vežou /Jeremiášovou/ vybudovali do predpolia vysunutú ďaľšiu vežu /Mlynskú/, so samostatnou priekopou. Obidve spojili mostami a všetky prvky obrany opatrili strieľňami pre delá.

Po bitke pri Moháči roku 1526 sa stal Ján Zápoľský nakrátko uhorským kráľom. V tom čase sa o trón uchádzal aj Ferdinand I. Habsburský. Oboch korunovali roku 1527 za kráľov. Medz panovníkmi došlo viackrá k vojenskému stretnutiu. Počas vojnového ťaženia roku 1528 padol do Ferdinandových rúk aj Zápoľského hrad Trenčín. Stalo sa tak za pomoci domáceho zradcu okolo 15. júna po 9-týždňovom obliehaní hradu vojskom cisárského generála J. Katzianera. Dobytie hradu uľahčilo vyhladovanie obrancov hradu a požiar strechy od kanónovej gule v hornom nádvorí, ktorý sa potom rozšíril na pracháreň na dolnom nádvorí. Hradní kapitáni Pavol Baračkay a Benedikt Košár keď zistili, že nemôžu očákavať od Zápoľského ďaľšiu pomoc kapitulovali, pričom pri odchode z hradu si všetci mohli odniesť svoje cennosti a majetok.

Odstraňovanie skôd spôsobených roku 1528 dvojmesačným obliehaním a veľkým požiarom hradu trvalo dlho. Mnohé úpravy sa realizovali ešte v prechodnom goticko – renesačnom výraze.

Na poškodenom hrade prebiehali väčšie stavebné práce v rokoch 1535 – 1540 za Alexia Turzu z Betlianoviec, kráľovského taverníka, a jeho manželky Magdalény Székelyovej z Ormošdu. Pri úprave obranných stavieb sa sústredili predovšetkým na poškodené úseky, prestavali narušenú Jeremiašovú baštu a opatrili ju veľkými delovými strieľňami. Opevnili aj vstup od mesta, postavili novú baštu na okraji horného hradu tak, aby svojími delovými strieľňami smerovala na cestu k dolnému nádvoriu.

So Zápoľskovcami sa spája aj povesť o trenčianskej hradnej studni. Podľa povesti ju mali vytesať do skaly tureckí zajatci na príkaz svojho pána, aby mohli vyslobodiť krásnu Fatimu, veľkú lásku tureckého pána Omara.

V skutočnosti sa s hĺbením studne začalo okolo roku 1557 –58, až za generála Katzianera a v prácach pokračoval Alexius Turzo a jeho následovníci. Studňu dokončili pribižne roku 1564 – 1570. Studňa má hĺbku 79,2 m, smerom zhora nadol sa mierne zužuje a na dne má bočnú chodbu na zbieranie vody v dĺžke 10 m.

Roku 1548 odovzdala Margita Séčiová, dcéra Alexia Turzu, hrad a panstvo Ferdinandovi I. Panovník tu načas umiestnil vojenskú posádku s rakúskymi žoldniermi a kapitánom Krištofom Gortschacherom, majiteľom hradov Heftlein a Harras.

Roku 1560 prevzal do zálohu hrad panstvo tirolský gróf Pirrhus d´ Arco, manžel Margity Séčiovej. Roku 1571 mal v držbe časť hradu a panstva manžel Anny Séčiovej, barón Ladislav Popel ml. z Lobkovíc, vysoký hodnostar na dvore Maximiliána II.

Na základe rodinných vzťahov po krátkom zálohovaní získal Trenčín i s majetkami k nemu patriacimi Imrich Forgáč / Forgách /, druhý manžel Kataríny Zrínskej, dcéry sihotského hrdinu Mikuláša Zrínskeho a vdovy po Františkovi Turzovi.

Roku 1583 – 1592 dal vykonať na hrade značné stavebné úpravy. Zväčšili okná na palácoch, osadili nové portály, strechy pokryli šindľom, vymenili krovy, prestavali aj postavili nové múry, zasklili väčšinu okien.

Roku 1594 prešiel kúpou hrad a panstvo Trenčín do vlastníctva Štefana I. Ilešháziho. Časom sa stal aj vlastníkom Likavy, Šurian, Sv. Jura, Pezinku, Stupavy, Čabrade, Sitna, Tovačova na Morave a majetkov na okolí Hodonína. Bol aj bratislavským županom a neskôr dedičným županom Trenčianskej a Liptovskej župy a kráľovským radcom. Za urážku majestátu cisára Rudolfa II. ho odsúdili na smrť a na skonfiškova ie majetku. zachránil sa útekom do Poľska, kde sa pridal na stranu protihabsburského povstania Štefana Bočkaia. Roku 1606 sprostredkoval medzi Habsburgovcami a Štefanom Bočkaiom mier a roku 1608 s Turkami. Po korunovácii Mateja II. za uhorského kráľa prevzal úrad palatína.

Po smrti Štefana Ilešháziho roku 1609 nadobudol Trenčianský hrad a panstvo jeho synovec Gašpar Ilešházi.

V rokoch 1610 – 1648 bol hlavný župan Trenčianskej a Liptovskej, neskôr Oravskej stolice a prvý direktor Oravského komposesorátu. Postaral sa aj o zlepšenie vnútorného vybavenia obytných priestorov a dôkladnejšie vyzbrojenie hradu.

Za gašparových synov, Gabriela a Juraja, sa rozdelilo trenčianske panstvo na dve čiastky, na trenčianské a bánovské. V rokoch 1649 – 1667 bol Gabriel Ilešházi dedičným županom Trenčianskej a Liptovskej župy a krátko i direktorom Oravského komposesorátu, kráľovským radcom a komorníkom. Jeho brat Juraj Ilešházi bol v rokoch 1667 – 1689 trenčianský a liptovský župan, cisársko – kráľovský radca a komorník. V roku 1666 dal Juraj Ilešházi do zálohu Jurajovi Rákocimu II. polovicu Trenčianskeho hradu, ktorá potom zostala v držbe tejto rodiny až do roku 1710.

V roku 1663 umiestnil cisár v obave pred tureckým vpádom, ale aj pred útokmi uhorských protihabsburských povstalcov, v dolnej časti hradu stálu vojenskú 400 člennú nemeckú posádku na čele s veliteľom, grófom Ernestom Leopoldom Suysom. Od príchodu stálej posádky na hrad začal objekt citeľnejšie pustnúť. Vojaci začali v zime páliť krovy bašty, neskôr vykradli mlyn na mletie pušného prachu a spôsobili rôzne škody krádežami a ničením zariadenia.

Celý obranný systém pri veži zastaral, preto roku 1673 začali stavať ďaľšie predsunuté opevnenie smerom k Brezine.

Pobyt nemeckej vojenskej posádky na hrade urýchlil odchod Ilešháziovcov a ich personálu z objektu. Načas sa usídlili v kúrii v Nemšovej, neskôr v kaštieli v Dubnici nad Váhom, kde okrem zariadenia a rodinného archívu premiestnili i sídlo panstva. Na Trenčianskom hrade ponechali už len kastelána, niekoľkých drábov a využívali ho aj ako župné väzenie.

V druhej polovici 18. storočia sa postupne blížil smutný koniec Trenčianského hradu. V roku 1769 za Jána Ilešháziho hrozilo nebezpečenstvo zrútenia obvodového múru na hornom hrade, ktorý hradná posádka odmietla dať opraviť ešte aj v nsledujúcom roku. V tom istom roku silný vietor poškodil časť strechy hradného paláca nad kletnotnicou.

Hoci panovníčka Mária Terézia vydala roku 1779 príkaz na odsun vojenskej posádky z hradu a mesta, jej odchod sa uskutočnil až v roku 1783.

Najväčšia pohroma postihla opustený Trenčiansky hrad 11. júna 1790, keď padol za obeť požiaru, ktorý sa rozšíril vetrom z mesta.

V dôsledku politických zmien prestal mať hrad svoj pôvodný strategický význam a aj jeho majiteľ Ján Ilešházi prestal mať záujem o jeho ďaľšiu údržbu. Finančné prostriedky investoval do budovania kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach.

Podobne si počínal aj jeho nástupca, syn Štefan Ilešházi, ktorý sa však podnikaním zadĺžil. Keďže so svojou manželkou Teréziou, rod. Barkóciovou, nemal potomka, vzal sa roku 1835 pred svojou smrťou trenčianskeho a liptovskeho županstva. Panstvo Trenčín spolu s panstvami Bánovce a Brumov odpredal viedenskému bankárovi a obchodníkovi gréckeho pôvodu, barónovi Jurajovi Sinaovi.

Za jeho pôsobenia sa uskutočnilo zastrešenie Matúšovej a Matejovej veže. Investície do rozpadávajúcich hradných múrov pokladali on aj jeho syn Šimon za zbytočné a navyše ani nemali na to finančné prostriedky. Šimon Sina investoval najmä do výstavby Trenčianských Teplíc, poskytol finančné prostriedky na stavbu aténskej univerzity a gréckeho pravoslávneho kostola vo Viedni. Zakúpil tiež panstvo Velehrad na Morave a Poděbrady v Čechách.

Trenčianský hradný areál prestal byť zaujímavým aj pre Simonovu dcéru Iphigéniu, vydatú za francúzskeho markíza de Castries a po ovdovení za grófa d´Harcourt. Nakoniec ho darovala roku 1905 mestu Trenčín.

V roku 1953 bol hrad vyhláseny za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 1955 až do súčastnosti prebieha na hrade dlhodobá rekonštrukcia. V súčastnosti sú na hrade zrekonštruované 3 paláce niekoľko bášt, hradný areál a časť opevnenia. V palácoch sú inštalované expozície, ktoré sú pristupné návštevníkom počas celého roka.


[Akt. známka: 2,99 / Počet hlasů: 232] 1 2 3 4 5

| Autor: Dušan Jurčacko | Vydáno dne 11. 12. 2000 | 6871 přečtení | Počet komentářů: 101 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek
| Zdroj: Spracoval a zapísal 27. novembra roku pána 2000, Caco alias
Související
Němé tváře...
Útulek Ostrava

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce. Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server